Vianoce a automaty...

V živote nastanú rôzne situácie, kedy nám automat „zachráni život“. A keďže je dnes Štedrý deň, opýtali sme sa niekoľkých z vás, či ste sa ocitli v takejto situácii. Dnes teda nebudeme hovoriť o skvelých automatoch a výrobkoch, ktorými sú naplnené. Budeme hovoriť o vás...

 

Príbeh prvý – Marek, 37

Veľa cestujem. Bolo to pred pár rokmi. Nejako to bolo tak načasované, že som mal pricestovať tesne tesne na Štedrý deň. Posledné kilometre do rodného mesta som už šiel vlakom. Bol som veľmi unavený a tak som zadriemal. Prebral som sa a vidím, že stojíme u nás na stanici. Okamžite som vzal tašku s počítačom a osobnými vecami a vybehol som z vlaku. Na stanici som si vydýchol, že som to stihol a neodviezol som sa ktoviekam. Spokojne som pozeral na odchádzajúci vlak a pomaly som vykročil domov. A vtom som na to prišiel – kufor s vecami a darčekmi zostal vo vlaku... Tak som to ešte nahlásil otrávenej pane na stanici. Ale nechcel som prísť domov len tak a všetko už bolo v tom čase zatvorené. Všetci si akurát sadali k štedrovečernému stolu a ja som mal tiež utekať rovno domov. No nemal som to srdce... V kúte stanice stál automat na plyšové hračky. Tak som tam nahádzal všetko, čo som mal, kým sa mi podarilo z neho dostať aspoň dve hračky pre moje malé deti. Už som sa len spoliehal na to, že manželka to nezoberie osobne... Nakoniec to boli moje najkrajšie Vianoce. Prišiel som domov a tam boli všetci nešťastní, či sa mi niečo nestalo, či sa ešte vôbec k nim vrátim. Je zaujímavé, čo sa ženám premelie hlavou v takýchto chvíľach. Všetko dobre dopadlo, aj ten kufor sa ku mne neskôr dostal a darčeky skončili pod stromčekom. O pár dní neskôr, ale predsa len. Len kvôli deťom som bol rád, že ten automat na stanici predsa len mali. Síce ma tie hračky vyšli pekne draho, ale za nič na svete by som ich v ten moment nevymenil. Odvtedy občas trénujem, či sa mi za pár drobných nepodarí niečo vytiahnuť. Pre istotu...

 

Príbeh druhý – Simona, 27

Minulý rok som letela na sviatky domov. Po troch rokoch v zahraničí. Konečne som mala peniaze a možnosť pricestovať. Preletieť kontinenty a byť na Vianoce doma s rodinou. Bola som taká šťastná, že som si poplietla pri prestupe z lietadla do lietadla terminály a môj odlet som zmeškala. Nešťastná som sedela v hale a plakala som tam ako malé dieťa. Voľno som dostala deň pred Štedrým dňom. Vďaka tomu, že som to tak poplietla, som mala Štedrý deň stráviť v letiskovej hale a domov priletieť až na druhý deň. Posledné peniaze som dala na náhradnú letenku. Keď som tam tak zúfalo sedela, prisadol si ku mne starší pán a pýtal sa, čo sa mi stalo. Nešťastne som mu povedala, že po rokoch cestujem domov, za svojou rodinou, ale uvidíme sa až po Štedrej večeri. Pán sa postavil a odišiel. Pomyslela som si, že nikomu už nestojím ani za to, aby sa so mnou rozprával. No o pár minút sa vrátil. Priniesol mi čokoládu z automatu. Lebo jeho dcéru to vždy upokojí. Aj keď on jej doma dáva ešte aj šľahačku. A k tomu ešte nejakú čokoládovú tyčinku, lebo sladké zaháňa smútok. Utrel mi slzy a povedal, aby som sa nebála, že všetko bude dobré. Opäť odišiel. Vrátil sa s letenkou prvej triedy na najbližší let. Postrčil ma k terminálu a poprial mi krásne sviatky. Nikdy v živote som ho už nevidela. Netuším, kto to bol. No vďaka nemu som stihla prísť domov. Večerali sme vtedy síce spoločne takmer pred polnocou, ale boli to tie najkrajšie sviatky, aké som kedy zažila. A odvtedy, nech už cestujem vlakom, lietadlom, autobusom - vždy sa na staniciach obzerám, či tam nesedí taká nešťastná duša, ako vtedy ja. Či niekto nepotrebuje svoju dávku čokolády z automatu...

 

Príbeh tretí – Tóno, 29

Bol som služobne v Bratislave. Vedel som, že to bude náročné. 23-tí december. Všetko plné, všade chaos. Mal som už spiatočný lístok. Pre istotu. Aby som sa určite dostal domov. Bol na Štedrý deň ráno, ale veril som, že stihnem posledný nočný vlak. Pre istotu som mal miestenky na oba. Však sviatky, najdôležitejšie je dostať sa vôbec do vlaku. Obchodné stretnutie dopadlo skvele. Ešte som vybehol do pár obchodov, aby som sa nevracal s prázdnymi rukami. Keď som chcel zaplatiť v tom poslednom, zistil som, že peňaženka je preč. Všetky doklady boli preč. Siahol som do vrecka po mobil a aj ten bol preč. Kompletne všetko bolo fuč. A „bolo vymaľované“. Nahlásenie na polícii, nepríjemnosti v obchode. Na stanici som poslednému vlaku ani nezamával. Nemal som doklady, peniaze, mobil. V Bratislave som aj tak nikoho nepoznal. Tak som skončil na stanici spolu s bezdomovcami. Hladný, smädný. Našťastie cestovný lístok mi slúžil ako záložka do knižky, tak som vedel, že ranným vlakom sa dostanem domov. Snáď budú kúriť, lebo na stanici bola poriadna zima. Sedel som, prechádzal som sa, opäť som sedel... Zima je zima. A vtedy podišiel ku mne bezdomovec. Starý pán, špinavý a smrdel neskutočne. Chcel som ho odbiť, že aj tak nič nemám. No on mi podával horúcu kávu v plastovom poháriku z automatu: „Bratu, vyzeráš horši, než ja. Daj si.“ Krvi by sa vo mne nedorezal. Zmohol som sa len na poďakovanie. Káva ma zohriala oveľa viac, ako by to urobila vyhriata miestnosť. Starký si hovoril Rudi. Rozprávali sme sa až kým mi neodišiel vlak. Mal ťažký život, tvrdo pracoval. Na staré kolená skončil na ulici vďaka svojim deťom. Celý život pracoval, aby sa mali lepšie. A keď sa oni mali nakoniec lepšie, tak sa vykašľali na svojho otca. Keď som prišiel domov, prvé, čo som urobil, bol telefonát tomu môjmu otcovi... Zodpovedne vám môžem povedať, že tá káva z automatu bola to najlepšie, čo som kedy v živote pil. Nakoniec to boli tie najkrajšie Vianoce. Až raz budem mať svoje deti, budem im celý život prízvukovať, že si majú vážiť iných. A občas majú podať uzimeneným bezdomovcom na stanici pohár kávy z automatu. Lebo mne jedna taká zachránila vieru v dobro človeka.